Post by fina on Apr 13, 2018 20:18:14 GMT 1
Základné informácie
Jméno: Fina
Pohlavie: Ženské
Rasa: Človek.
Vek: 16 rokov
Povolanie: Kníhtlačiarka
Jazyk: Finin materinský jazyk je ľudský, ale ovláda pár krátkych slov z trpasličieho jazyka (slová ako veľa, málo, loď)
Informace o vlastnostech a zázemí postavy
Rodina: Finina matka zomrela ešte keď mala asi sedem rokov. Teda, tak jej to povedali. Ona sama si na ňu vôbec nepamätá. Jej otcovi Aymontovi sa krátko potom začalo dariť a jeho spočiatku malá kníhtlačiarska dielňa sa postupne rozrastala. Hoci ich vzťah nikdy nebol vrúcny, v tej dobe sa jej otec ešte viac odcudzil. Naučil ju remeslo, no jeho výuka bola tvrdá a netolerovala žiadne chyby. Aj preto mu vo svojich šestnástich rokoch predostrela návrh, že sa vydá do hlavného mesta, aby sa priučila jazykom iných rás. Aymont napokon súhlasil s podmienkou, že jej bude pravidelne posielať peniaze a keby sa vyskytli problémy, Fina sa okamžite vráti domov. Bolo mu však viac než jasné, že jeho malá kukučka práve nadobro vyletela z rodného hniezda.
Bydlisko/Pôvodné bydlisko: Uru'baen/Carvahall
Vzhľad: Už z prvého pohľadu je zrejmé, že sa Fina nikdy neživila tvrdou prácou. Jej postava je pomerne nízka, ani mľandravá, ale ani vyšportovaná. Pokožku má aj cez leto mliečnobielu, iba na prstoch sa jej ako čierne jazerá skvejú atramentové fľaky. Nezdá sa, že by veľmi dbala na čistotu svojho oblečenia. Na konci dňa na ňom možno nájsť všeličo – trávu, blato, atrament...
Gaštanovohnedé vlasy si každé ráno pred prácou splieta do vrkoča, ktorý jej siaha iba kúsok pod lopatky. Avšak vo chvíľach, kedy sa veselo preháňa ulicami, má jednoduchou sponou zopnuté iba pramene, ktoré by jej padali do oválnej tváre a zavadzali tam. Nech sa snaží ako chce, jemné vlásky okolo uší jej vždy vykĺznu a ako hady sa jej vlnia popri nevýrazných lícnych kostiach.
Ak je niečo na Fininej tvári výrazné, tak je to jej nos. Vôbec nie je taký, aký by dáma mala mať – malý, elegantný, vznešený alebo trochu dohora. Ten Finin je hlboko vsadený medzi zelenými očami, približne v polovici sa vydúva do výrazného hrboľa a potom pozvoľna pokračuje smerom k zemi. Spolu s divým pohľadom preto môže pôsobiť menej žensky. Tvár jej takmer za každých okolností zdobí úsmev a vytvára jamky v lícach, čím príroda vyrovnala jej nedokonalosti.
Povaha, záľuby: S okolitými ľuďmi sa Fina zoznámi veľmi ľahko. Väčšinou je to ona, kto nadviaže rozhovor: Zaujme svojou slovnou zásobou, ktorá je veľmi široká a nezriedka použije slovo, ktoré by také mladé dievča ešte nemalo poznať. Použije ho len v tom prípade, ak si je istá jeho významom a keď nemá k téme čo povedať, iba mlčí alebo prikyvuje hlavou. Celkovo sa k ľuďom okolo seba správa pekne. Vlastne, je to ten typ človeka, ktorý by sa so žobrákom podelil aj o posledný krajec chleba, nehovoriac o zvieratách.
Finy je na prvý pohľad ostýchavé dievčatko, ktoré svoju povahu rozvinie už po krátkej dobe, keď človeka zaradí do škatuľky „dobrý“. To z nej robí trochu naivku. Bodaj by nie, veď poriadnu lož ešte nezažila. Bude ju stáť pár krutých pádov, aby sa vzdala viery v ľudskú čistotu a úprimnosť. Iba veľmi ťažko sa učí z vlastných chýb, čím sa pomerne často dostane do naozajstného problému. Ten potom rieši s chladnou hlavou a panikáriť si dovolí, až keď je po všetkom.
Napriek svojmu veku sa veľmi rýchlo nadchne, ale iba pár plánov dotiahne do konca. Podobá sa vetru – chvíľu je tu a už o ďalší zlomok sekundy zase tam. Všetko ju zaujíma, všetkému by sa chcela priučiť. Kde sa niečo zomelie, tam nájdete Finny.
Rada si číta, čo nechalo svoje stopy na jej očiach. Aj keď je ešte mladá, pri prudkých poryvoch vetra alebo slnku odrážajúcom sa od bieleho snehu, jej po lícach tečú slzy. Možno preto má tak rada dni, kedy plače obloha. Alebo to bude tým melancholickým kúskom jej ja, ktorý sa z času na čas prederie na povrch?
História postavy: Narodila som sa v osade Carvahall, neďaleko mojich najmilších Dračích hôr. Pamätám sa, že potom, čo mama zomrela kvôli infekcií v rane, často som stávala v okne a dívala sa na ne. Na to, ako sa ich končiare majestátne vypínajú k oblohe akoby boli z nej zrodené. Ony a knihy mi boli v tých časoch jedinou útechou. Blížila sa zima, bolo treba pripraviť pre kupcov čo najviac tovaru. Chtiac-nechtiac som musela priložiť ruku k dielu. Záujem o knihy rástol s každou návštevou kupcov, čo našej rodine len nahrávalo do karát. V ten smutný rok som sa naučila počítať a spravovať jednoduché záznamy o predajoch a kúpe. Darmo som sa modlila k Matke, Aymont nebral ohľady na môj žiaľ. Ak som ho neposlúchla, varoval ma. A po varovaní? No, po troch-štyroch bitkách remeňom som prišla na to, že je lepšie nedať mu dôvod ma napomínať viackrát.
Keď prišli kupci tretí raz od maminej smrti, už som kúsok podrástla a mohla som byť priamo pri predaji. Väčšinou u nás nakupovali ľudia, ale kde-tu aj trpaslíci. Kým ešte žila, veľa mi o nich rozprávala. Aj o elfoch a jazdcoch, ktorí dokázali skrotiť draky a vytvoriť si s nimi puto.
Čas letel a môj život sa stal jednotvárnym – celé dni som trávila v otcovej kníhtlačiarskej dielni. Najskôr ma naučil písať jednotlivé znaky, ktoré zodpovedali hláskam. Bola som šikovná a učila sa rýchlo, takže som čoskoro mala nos zaborený v knihách, ak nepočítam čas v dielni.
V siedmu jar od maminej smrti otec kúpil lis. Poviem vám, to bolo niečo! Práca išla oveľa rýchlejšie ako pri ručnom prepisovaní kníh. Spolu s lisom kúpil otec aj robotníka. Veľmi som si s nim nerozumela, ale to otca nezaujímalo. Nechával ma tam nezriedka od úsvitu do súmraku, až pokiaľ sa nezačali zažínať sviece v domoch. Ten chlap bol hrozivý. Uhlíkovo čierne oči, holá hlava a ramená ako dve obrovské skaly... Naháňal mi strach. Nerozprával a keď už z neho nejaké slovo vyšlo, len štekal príkazy.
Ako som už vravela, časom záujem o knihy vzrastal. Otec od kupcov dostával viac peňazí a ja som už konečne nemusela drieť ako mulica, ako jeden z jeho zamestnancov. To už som mala takmer pätnásť rokov.
Nemohla by som povedať, že som si užívala detstva, túlala sa po uliciach alebo lesoch. Jednoducho som urobila to, čo doteraz – oddala sa snívaniu a knihám. Na pätnáste narodeniny som dostala novú skriňu na dno ktorej som si ukladala svoje knižné poklady. Stále som však čas od času musela zájsť do dielne pomáhať, keď ktorýsi pracovník zachorel. Na jednej strane ma to bavilo, pretože som tak dokázala prečítať oveľa viac príbehov. Ale uznajte, keď už tlačíte tretíkrát tú istú knihu, už to je nudná práca. Keď som odmietla, tancoval remeň.
Jedného dňa do nášho obchodu zavítal nejaký bohatý kupec. Odetý bol do pekných šiat a keď vošiel, zavanula vôňa levandule. Takí páni rozhodne neboli v našich končinách bežní. Nebol ani veľmi starý, v tvári pekný, v postave urastený... Ale otec by ho zavrhol, tým som si bola istá. Podľa neho neradno zahrávať sa s bohatými pánmi.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala som sa ho najpríjemnejším hlasom, aký som vedela zo seba dostať.
„Dobrý deň aj vám, milá slečna. Hľadám tieto knihy,“ povedal a už aj mi podával krátky zoznam. Chvíľu som ho študovala so zamračeným čelom a vrátila mu ho naspäť. „O minútku som tu s vašimi knihami!“ Usmiala som sa, zvrtla sa na opätku a začala ako včelička zhromažďovať ťažké encyklopédie. O necelých päť minút stál na pulte úctyhodný komín. Kupec bez otáľania zaplatil a pred odchodom ešte prehodil: „Mali by ste sa pozrieť do hlavného mesta. Určite by sa tam našlo dobré miesto pre takú zručnú slečnu.“ A odišiel.
V noci som nemohla zažmúriť oka. Priznám sa, nasadil mi chrobáka do hlavy. Keby som sa nejako dostala do hlavného mesta, unikla by som remeňu. Lákalo ma to, byť sama sebe paňou. Ale akože by som sa dostala z domu? Veď otec ma pustí ledva k susedom po kravské mlieko.
Dlho som sa prevaľovala na posteli, kým som na to prišla. Mesiac už bol veľmi vysoko, keď som konečne spokojná zaspala.
Druhý deň som ako každé ráno zbehla k susedom pre teplé mlieko od ich kravky, kým Aymont –ako som svojho otca čoraz častejšie volala- prihotovil raňajky. Len tak, medzi rečou som nahodila: „Včera tu bol kupec.“ Odpoveďou mi bolo neprítomné zahmkanie. „Zháňal knihy, ktoré sme nemali,“ pokračovala som. To otca zaujalo, pretože zdvihol hlavu a uprel na mňa vodnaté oči vyzývajúc ma, aby som pokračovala. „Hľadal nejakú knihu v elfskom jazyku.“ Pokýval hlavou. „Zaujímavé, zaujímavé. Keď tvoja matka ešte žila, mali sme aj tie. Ale veľa ľudí ich nekupovalo a majstrov, ktorí tento jazyk ovládali som prepustil.“ To je moja šanca! „Ja by som mohla byť takým majstrom!“ Otcov smiech zaburácal jedálňou. „Ty?!“ V mojom vnútri to vrelo, ale musela som si udržať pokojnú tvár. Dni bez remeňa mi boli dostatočnou motiváciou. „Mohla by som ísť do hlavného mesta a naučiť sa tam ich jazyku. Aj jazyku trpaslíkov! Potom by sme zarobili ešte viac...“ Teraz, keď to bolo najviac treba, moja odvaha ma skoro opustila. Pod stolom som si zaťala nechty do dlane. Aymont váhal...
„Vlastne máš pravdu,“ pripustil a poškrabal sa na hlave. V jeho očiach sa zračil nejaký cit, ale nevedela som ho identifikovať. „Pustím ťa do hlavného mesta. Už minulý rok tu boli kupci, ktorí hľadali knihy napísané elfmi preložené do nášho jazyka. Mám ale podmienku.“ Varovne zdvihol prst a ja som prikývla. „Čokoľvek na svete sľúbim, len aby som mohla ísť,“ pomyslela som si. Nahlas som však nič nepovedala. „Budem ti vždy na konci týždňa posielať malé vreckové, ale asi si budeš musieť nájsť prácu. A keby sa vyskytli nejaké problémy, okamžite sa vrátiš domov!“ Súhlasila som.
A tak sa začali chystačky. Do uzlíčka som si zbalila iba pár šiat, matkinu brošňu a moju najmilšiu knižku. Do výstrihu som si na radu otca ukryla mešec s nejakými drobnými na cestu. On sám ma doviedol k lúke, kde sa toho roku usadili kupci.
„Počkaj tu!“ prikázal mi prísne a sám sa stratil v jednom zo šiatrov. O pár minút sa vrátil s postarším pánom po boku.
„To je moja dcéra, Fina,“ predstavil ma sucho. Obchodník mi podal ruku. „Tešíma, slečna. Moje meno je Anerót a budem vašim sprievodcom až do hlavného mesta.“ Ešte sme si vymenili pár zdvorilostných fráz, kým nadišiel čas lúčenia.
Aymont ma odtiahol stranou a len tak, z ničoho nič ma vtiahol do svojho medvedieho objatia. „Dávaj si pozor, vtáčatko moje,“ vytisol zo seba a potom zmizol.
Na koč obchodníkov som nasadala s malým uzlíčkom vecí a veľkým zmätkom v srdci.
Viera postavy: Fina vyznáva severské náboženstvo
Obavy a strachy: Ak nie strach, tak prirodzený rešpekt prechováva Fina k mužom. Možno to bude tvrdou výchovou jej otca, ktorý na ňu niekoľkokrát vztiahol ruku. Následkom jeho výchovy je aj neustála obava, že jej práca nie je dosť dobrá a kvalitná.
Inventář: spona do vlasov, ktorú zdedila po matke
Schopnosti
Sociálne schopnosti: Fina sa vie veľmi obratne oháňať so slovami – vyhrať slovnú bitku proti nej sa podarí len naozajstnému majstrovi! Jej slovná zásoba je bohatá a nájdu sa v nej aj staré alebo komplikované slová. Ďalšou jej vlastnosťou je dôveryhodnosť. Vďaka tomu, že nikdy neokúsila intrigy ani ľudskú zlobu, priam z nej srší nevinnosť, ktorá len podporuje slová, ktoré používa veľmi uvážene.
Iné schopnosti: Fina vie čítať a písať v jazyku ľudí, ovláda dokonca základy matematiky.
Jméno: Fina
Pohlavie: Ženské
Rasa: Človek.
Vek: 16 rokov
Povolanie: Kníhtlačiarka
Jazyk: Finin materinský jazyk je ľudský, ale ovláda pár krátkych slov z trpasličieho jazyka (slová ako veľa, málo, loď)
Informace o vlastnostech a zázemí postavy
Rodina: Finina matka zomrela ešte keď mala asi sedem rokov. Teda, tak jej to povedali. Ona sama si na ňu vôbec nepamätá. Jej otcovi Aymontovi sa krátko potom začalo dariť a jeho spočiatku malá kníhtlačiarska dielňa sa postupne rozrastala. Hoci ich vzťah nikdy nebol vrúcny, v tej dobe sa jej otec ešte viac odcudzil. Naučil ju remeslo, no jeho výuka bola tvrdá a netolerovala žiadne chyby. Aj preto mu vo svojich šestnástich rokoch predostrela návrh, že sa vydá do hlavného mesta, aby sa priučila jazykom iných rás. Aymont napokon súhlasil s podmienkou, že jej bude pravidelne posielať peniaze a keby sa vyskytli problémy, Fina sa okamžite vráti domov. Bolo mu však viac než jasné, že jeho malá kukučka práve nadobro vyletela z rodného hniezda.
Bydlisko/Pôvodné bydlisko: Uru'baen/Carvahall
Vzhľad: Už z prvého pohľadu je zrejmé, že sa Fina nikdy neživila tvrdou prácou. Jej postava je pomerne nízka, ani mľandravá, ale ani vyšportovaná. Pokožku má aj cez leto mliečnobielu, iba na prstoch sa jej ako čierne jazerá skvejú atramentové fľaky. Nezdá sa, že by veľmi dbala na čistotu svojho oblečenia. Na konci dňa na ňom možno nájsť všeličo – trávu, blato, atrament...
Gaštanovohnedé vlasy si každé ráno pred prácou splieta do vrkoča, ktorý jej siaha iba kúsok pod lopatky. Avšak vo chvíľach, kedy sa veselo preháňa ulicami, má jednoduchou sponou zopnuté iba pramene, ktoré by jej padali do oválnej tváre a zavadzali tam. Nech sa snaží ako chce, jemné vlásky okolo uší jej vždy vykĺznu a ako hady sa jej vlnia popri nevýrazných lícnych kostiach.
Ak je niečo na Fininej tvári výrazné, tak je to jej nos. Vôbec nie je taký, aký by dáma mala mať – malý, elegantný, vznešený alebo trochu dohora. Ten Finin je hlboko vsadený medzi zelenými očami, približne v polovici sa vydúva do výrazného hrboľa a potom pozvoľna pokračuje smerom k zemi. Spolu s divým pohľadom preto môže pôsobiť menej žensky. Tvár jej takmer za každých okolností zdobí úsmev a vytvára jamky v lícach, čím príroda vyrovnala jej nedokonalosti.
Povaha, záľuby: S okolitými ľuďmi sa Fina zoznámi veľmi ľahko. Väčšinou je to ona, kto nadviaže rozhovor: Zaujme svojou slovnou zásobou, ktorá je veľmi široká a nezriedka použije slovo, ktoré by také mladé dievča ešte nemalo poznať. Použije ho len v tom prípade, ak si je istá jeho významom a keď nemá k téme čo povedať, iba mlčí alebo prikyvuje hlavou. Celkovo sa k ľuďom okolo seba správa pekne. Vlastne, je to ten typ človeka, ktorý by sa so žobrákom podelil aj o posledný krajec chleba, nehovoriac o zvieratách.
Finy je na prvý pohľad ostýchavé dievčatko, ktoré svoju povahu rozvinie už po krátkej dobe, keď človeka zaradí do škatuľky „dobrý“. To z nej robí trochu naivku. Bodaj by nie, veď poriadnu lož ešte nezažila. Bude ju stáť pár krutých pádov, aby sa vzdala viery v ľudskú čistotu a úprimnosť. Iba veľmi ťažko sa učí z vlastných chýb, čím sa pomerne často dostane do naozajstného problému. Ten potom rieši s chladnou hlavou a panikáriť si dovolí, až keď je po všetkom.
Napriek svojmu veku sa veľmi rýchlo nadchne, ale iba pár plánov dotiahne do konca. Podobá sa vetru – chvíľu je tu a už o ďalší zlomok sekundy zase tam. Všetko ju zaujíma, všetkému by sa chcela priučiť. Kde sa niečo zomelie, tam nájdete Finny.
Rada si číta, čo nechalo svoje stopy na jej očiach. Aj keď je ešte mladá, pri prudkých poryvoch vetra alebo slnku odrážajúcom sa od bieleho snehu, jej po lícach tečú slzy. Možno preto má tak rada dni, kedy plače obloha. Alebo to bude tým melancholickým kúskom jej ja, ktorý sa z času na čas prederie na povrch?
História postavy: Narodila som sa v osade Carvahall, neďaleko mojich najmilších Dračích hôr. Pamätám sa, že potom, čo mama zomrela kvôli infekcií v rane, často som stávala v okne a dívala sa na ne. Na to, ako sa ich končiare majestátne vypínajú k oblohe akoby boli z nej zrodené. Ony a knihy mi boli v tých časoch jedinou útechou. Blížila sa zima, bolo treba pripraviť pre kupcov čo najviac tovaru. Chtiac-nechtiac som musela priložiť ruku k dielu. Záujem o knihy rástol s každou návštevou kupcov, čo našej rodine len nahrávalo do karát. V ten smutný rok som sa naučila počítať a spravovať jednoduché záznamy o predajoch a kúpe. Darmo som sa modlila k Matke, Aymont nebral ohľady na môj žiaľ. Ak som ho neposlúchla, varoval ma. A po varovaní? No, po troch-štyroch bitkách remeňom som prišla na to, že je lepšie nedať mu dôvod ma napomínať viackrát.
Keď prišli kupci tretí raz od maminej smrti, už som kúsok podrástla a mohla som byť priamo pri predaji. Väčšinou u nás nakupovali ľudia, ale kde-tu aj trpaslíci. Kým ešte žila, veľa mi o nich rozprávala. Aj o elfoch a jazdcoch, ktorí dokázali skrotiť draky a vytvoriť si s nimi puto.
Čas letel a môj život sa stal jednotvárnym – celé dni som trávila v otcovej kníhtlačiarskej dielni. Najskôr ma naučil písať jednotlivé znaky, ktoré zodpovedali hláskam. Bola som šikovná a učila sa rýchlo, takže som čoskoro mala nos zaborený v knihách, ak nepočítam čas v dielni.
V siedmu jar od maminej smrti otec kúpil lis. Poviem vám, to bolo niečo! Práca išla oveľa rýchlejšie ako pri ručnom prepisovaní kníh. Spolu s lisom kúpil otec aj robotníka. Veľmi som si s nim nerozumela, ale to otca nezaujímalo. Nechával ma tam nezriedka od úsvitu do súmraku, až pokiaľ sa nezačali zažínať sviece v domoch. Ten chlap bol hrozivý. Uhlíkovo čierne oči, holá hlava a ramená ako dve obrovské skaly... Naháňal mi strach. Nerozprával a keď už z neho nejaké slovo vyšlo, len štekal príkazy.
Ako som už vravela, časom záujem o knihy vzrastal. Otec od kupcov dostával viac peňazí a ja som už konečne nemusela drieť ako mulica, ako jeden z jeho zamestnancov. To už som mala takmer pätnásť rokov.
Nemohla by som povedať, že som si užívala detstva, túlala sa po uliciach alebo lesoch. Jednoducho som urobila to, čo doteraz – oddala sa snívaniu a knihám. Na pätnáste narodeniny som dostala novú skriňu na dno ktorej som si ukladala svoje knižné poklady. Stále som však čas od času musela zájsť do dielne pomáhať, keď ktorýsi pracovník zachorel. Na jednej strane ma to bavilo, pretože som tak dokázala prečítať oveľa viac príbehov. Ale uznajte, keď už tlačíte tretíkrát tú istú knihu, už to je nudná práca. Keď som odmietla, tancoval remeň.
Jedného dňa do nášho obchodu zavítal nejaký bohatý kupec. Odetý bol do pekných šiat a keď vošiel, zavanula vôňa levandule. Takí páni rozhodne neboli v našich končinách bežní. Nebol ani veľmi starý, v tvári pekný, v postave urastený... Ale otec by ho zavrhol, tým som si bola istá. Podľa neho neradno zahrávať sa s bohatými pánmi.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala som sa ho najpríjemnejším hlasom, aký som vedela zo seba dostať.
„Dobrý deň aj vám, milá slečna. Hľadám tieto knihy,“ povedal a už aj mi podával krátky zoznam. Chvíľu som ho študovala so zamračeným čelom a vrátila mu ho naspäť. „O minútku som tu s vašimi knihami!“ Usmiala som sa, zvrtla sa na opätku a začala ako včelička zhromažďovať ťažké encyklopédie. O necelých päť minút stál na pulte úctyhodný komín. Kupec bez otáľania zaplatil a pred odchodom ešte prehodil: „Mali by ste sa pozrieť do hlavného mesta. Určite by sa tam našlo dobré miesto pre takú zručnú slečnu.“ A odišiel.
V noci som nemohla zažmúriť oka. Priznám sa, nasadil mi chrobáka do hlavy. Keby som sa nejako dostala do hlavného mesta, unikla by som remeňu. Lákalo ma to, byť sama sebe paňou. Ale akože by som sa dostala z domu? Veď otec ma pustí ledva k susedom po kravské mlieko.
Dlho som sa prevaľovala na posteli, kým som na to prišla. Mesiac už bol veľmi vysoko, keď som konečne spokojná zaspala.
Druhý deň som ako každé ráno zbehla k susedom pre teplé mlieko od ich kravky, kým Aymont –ako som svojho otca čoraz častejšie volala- prihotovil raňajky. Len tak, medzi rečou som nahodila: „Včera tu bol kupec.“ Odpoveďou mi bolo neprítomné zahmkanie. „Zháňal knihy, ktoré sme nemali,“ pokračovala som. To otca zaujalo, pretože zdvihol hlavu a uprel na mňa vodnaté oči vyzývajúc ma, aby som pokračovala. „Hľadal nejakú knihu v elfskom jazyku.“ Pokýval hlavou. „Zaujímavé, zaujímavé. Keď tvoja matka ešte žila, mali sme aj tie. Ale veľa ľudí ich nekupovalo a majstrov, ktorí tento jazyk ovládali som prepustil.“ To je moja šanca! „Ja by som mohla byť takým majstrom!“ Otcov smiech zaburácal jedálňou. „Ty?!“ V mojom vnútri to vrelo, ale musela som si udržať pokojnú tvár. Dni bez remeňa mi boli dostatočnou motiváciou. „Mohla by som ísť do hlavného mesta a naučiť sa tam ich jazyku. Aj jazyku trpaslíkov! Potom by sme zarobili ešte viac...“ Teraz, keď to bolo najviac treba, moja odvaha ma skoro opustila. Pod stolom som si zaťala nechty do dlane. Aymont váhal...
„Vlastne máš pravdu,“ pripustil a poškrabal sa na hlave. V jeho očiach sa zračil nejaký cit, ale nevedela som ho identifikovať. „Pustím ťa do hlavného mesta. Už minulý rok tu boli kupci, ktorí hľadali knihy napísané elfmi preložené do nášho jazyka. Mám ale podmienku.“ Varovne zdvihol prst a ja som prikývla. „Čokoľvek na svete sľúbim, len aby som mohla ísť,“ pomyslela som si. Nahlas som však nič nepovedala. „Budem ti vždy na konci týždňa posielať malé vreckové, ale asi si budeš musieť nájsť prácu. A keby sa vyskytli nejaké problémy, okamžite sa vrátiš domov!“ Súhlasila som.
A tak sa začali chystačky. Do uzlíčka som si zbalila iba pár šiat, matkinu brošňu a moju najmilšiu knižku. Do výstrihu som si na radu otca ukryla mešec s nejakými drobnými na cestu. On sám ma doviedol k lúke, kde sa toho roku usadili kupci.
„Počkaj tu!“ prikázal mi prísne a sám sa stratil v jednom zo šiatrov. O pár minút sa vrátil s postarším pánom po boku.
„To je moja dcéra, Fina,“ predstavil ma sucho. Obchodník mi podal ruku. „Tešíma, slečna. Moje meno je Anerót a budem vašim sprievodcom až do hlavného mesta.“ Ešte sme si vymenili pár zdvorilostných fráz, kým nadišiel čas lúčenia.
Aymont ma odtiahol stranou a len tak, z ničoho nič ma vtiahol do svojho medvedieho objatia. „Dávaj si pozor, vtáčatko moje,“ vytisol zo seba a potom zmizol.
Na koč obchodníkov som nasadala s malým uzlíčkom vecí a veľkým zmätkom v srdci.
Viera postavy: Fina vyznáva severské náboženstvo
Obavy a strachy: Ak nie strach, tak prirodzený rešpekt prechováva Fina k mužom. Možno to bude tvrdou výchovou jej otca, ktorý na ňu niekoľkokrát vztiahol ruku. Následkom jeho výchovy je aj neustála obava, že jej práca nie je dosť dobrá a kvalitná.
Inventář: spona do vlasov, ktorú zdedila po matke
Schopnosti
Sociálne schopnosti: Fina sa vie veľmi obratne oháňať so slovami – vyhrať slovnú bitku proti nej sa podarí len naozajstnému majstrovi! Jej slovná zásoba je bohatá a nájdu sa v nej aj staré alebo komplikované slová. Ďalšou jej vlastnosťou je dôveryhodnosť. Vďaka tomu, že nikdy neokúsila intrigy ani ľudskú zlobu, priam z nej srší nevinnosť, ktorá len podporuje slová, ktoré používa veľmi uvážene.
Iné schopnosti: Fina vie čítať a písať v jazyku ľudí, ovláda dokonca základy matematiky.